Eurolanche

Viac noviniek z fanklubu

DEŇ 10: Eurolanche on Tour XVI

Denný sumár z výletu členov Eurolanche vrátane top fotiek dňa.

V čase začiatku písania tohto článku uplynuli od začiatku Eurolanche on Tour XVI už tri mesiace. V poradí šestnásty výlet najväčšieho fanklubu Colorada Avalanche, Eurolanche, na svete trval od 2. do 24. januára 2026 (a možno aj viac, veď uvidíte).

Predtým bolo vždy pravidlom, že som počas výletov v USA prinášal denne aktualizované spravodajstvo s desiatkami alebo až viac ako 100 fotografiami z daného dňa. Tentoraz som si povedal, že to spravím inak. Nechcel som sa na svojom poslednom zájazde v roli organizátora naháňať ako celé tie roky predtým, kedy som buď do noci alebo na nasledujúci deň skoro ráno všetko musel aktualizovať a nahadzovať. Druhým dôvodom oneskoreného spravodajstva boli bezpečnostné opatrenia, zhoršujúce sa na oboch stranách oceánu.

Preto sa toto všetko začína napokon až 3. apríla 2026, teda presne tri mesiace odo dňa, kedy by som v bežnom prípade zverejnil prvé zápisky a fotky z príchodu do USA.

Nasleduje rozšírený denník s výberom top fotografií z daného dňa, ktorý bude aktualizovaný deň po dni, akoby sme sa ocilti späť v januári.

Popri tomto článku pribudnú postupne ďalšie, mapujúce Eurolanche on Tour XVI, ktorej sa okrem mňa zúčastnili aj Tomáš (po tretíkrát), Robert (po druhýkrát) a Eliška (po prvýkrát).

Začíname!

• Fotogaléria: Solo leg (02/01-08/01)
• Fotogaléria: 1st leg

---

DEŇ 10 - 11/01 - HISTÓRIA, SAMÁ HISTÓRIA

Tento deň bol venovaný spoznávaniu jedného z najvýznamnejších pilierov histórie Colorada - sveta baníctva. Bane a s nimi súvisiace ťažby zlata, striebra a ďalších surovín sú to, čo preslávilo Colorado v 19. storočí. Pre niektorých sa bane stali prostriedkom na zisk bohatstva, ktoré zabezpečili ich rodiny na generácie dopredu. Pre mnohých boli sklamaním a náročnou drinou. Po celom štáte sú tisíce malých šácht, baničiek, ktoré dnes predstavujú riziko pre nevšímavých turistov. Ako uvidíme neskôr, pravdepodobne v jednej z nich bolo ukryté telo zavraždeného československého profesora...

Toto bol špeciálny deň, ktorý si vyžadoval špeciálny prístup. Z hotela sme sa ráno presunuli do Colorada Springs, odkiaľ sme si to namierili na horskú cestu. Do nášho cieľa by sa dalo ľahko dostať úplne inak, ale zámerne sme išli práve takto. Vybrali sme sa na cestu Gold Camp Rd, ktorá ide hustým lesom. Žiadny asfalt. Kamene, ale hlavne sneh. Ak by sme nemali pohon všetkých štyroch kolies, nepohli by sme sa ďalej.

Na začiatok cesty sme videli odvážlivcov, niektorí išli na horských bicykloch, no potom sme zostali sami. Len my a hustý les naokolo, všade sneh, neskutočné výhľady. Toto som ešte nikdy v Colorade predtým nezažil. Až neskôr nás dobehlo iné auto, s ktorým sme sa držali v závese, keby sa náhodou niečo stalo. Po ceste sme sa zastavili pri vodopádoch Heleny Huntovej, pomenované po americkej aktivistke a poetke.

Po takmer dvoch hodinách jazdy, ktorú rozhodne neodporúčam neskúsesným šoférom, sme zastavili v prvej zastávke - v dedinke Goldfield. Kedysi slávne banícke mesto, dnes miesto, kde žije do 160 ľudí, kde je množstvo rozpadnutých domov. Miesto, ktorému dominuje veľká šachta, ktorú sme navštívili.

Bol to pohľad do iného sveta. Sršala z neho história a úpadok zároveň. Niektoré scenérie akoby boli vytrhnuté z amerického filmu.

Hneď vedľa je mesto Victor s viac ako 360 obyvateľmi. To sa už na mestečko výzorom podobá. Viacero tehlových budov, krásna architektúra. Toto je Divoký západ, kedysi významné miesto, dnes ponúkajúce veľa akcií a aktivít hlavne v lete. Teraz v zime bolo všetko zatvorené. Ticho, sem-tam sa niekto objavil, ako napríklad srnky žijúce priamo za jedným z domčekov. Otvorená bola miestna krčma-reštaurácia. Pochutili sme si na americkej strave.

O pár minút ďalej je Cripple Creek. Najznámejšie miesto z tejto trojice. Žije v ňom viac ako tisícka obyvateľov. U nás by to bola taká malá dedinka, v Colorade mestečko s väčšími domami, rušnou hlavnou ulicou, múzeami a množstvom zaujímavých festivalov. Každý rok hostí festival na počesť oslov, somárov, ktoré sa stali symbolom pomoci pre baníkov.

Goldfield-Victor-Cripple Creek. Trojica krásnych lokalít. Hlboká história dýchala na nás na každom kroku. Svet baníctva a westernu. Aj toto je súčasť štátu Colorado. Veľkým bonusom bola samotná cesta smerom tam, ale aj späť - už sme sa nevracali cez les, ale normálne, ale aj tak sme natrafili na nenápadné dedinky, ktoré hlboko v horách ukrývali miliónové chatky. Na každom rohu bol iný svet.

Z tohto celodenného tripu vzniklo viacero krásnych záberov, ktoré nájdete v aktualizovanej fotogalérii... Večer sme strávili hraním bowlingu.

---

DEŇ 9 - 10/01 - PO STOPÁCH DINOSAUROV A BIZÓNOV

Po masívnom snežení z predošlého dňa nebolo po búrke ani stopy. Sneh sa začal topiť, ale hlavne teploty začali stúpať smerom nahor. Zas to bolo staré-dobré Colorado plné Slnka bez obláčika.

Doobeda sme sa išli do neďalekej oblasti mestečka Morrison, konkrétne do Múzea dinosaurov. Je to malá budova, žiadna veľká epozícia, avšak aj tam sme našli jednu veľkú raritu - stehennú kosť dinosaura Camarasaurus, ktorý žil pred viac ako 150 miliónmi rokmi. Kosti sme sa mohli dotknúť dvoma prstami.

Z múzea, ktoré je zároveň výskumným strediskom, sme išli peši po prehliadkovej trase - doslova po stopách dinosaurov. Videli sme ich v skalách, večné odlačky staré desiatky miliónov rokov. Ťažko si takú vizualizovanú históriu človek dokáže uvedomiť... Škoda, že som na Netflixe našiel dokument o dinosauroch až neskôr.

Trvalo nám zhruba polhodinu prejsť túto trastu, ktorej časť bolo do kopca. Odmenou nám boli výhľady na okolitú prírodu, neskôr priamo na areál amfiteátra Red Rocks. Privítal som možnosť takejto formy spoznávania okolia a nie tradičného náhlenia. Počasie naozaj vyšlo na jednotku.

Keďže už sme boli pri amfiteátri, išli aj tam, tak ako každú Tour. Pozreli sme si ďalšie výhľady tohto unikátneho miesta, kde koncertujú kapely počas jari a leta. V zime ho navštevujú turisti a športovci, pre ktorých sú schody znamenitou výzvou na nové výkony. Navštívili sme aj priľahlé, vynovené múzeum, kde najnovšie otvorili reštauráciu.

O pár minút jazdy ďalej sme prišli na miesto, okolo ktorého som celé tie roky jazdil X-krát, ale vždy sa mi ho podarilo nejako odignorovať. Išlo konkrétne o Buffalo Herd Overlook, teda miesto s bizónmi. Nie o žiadnu rezerváciu, ale oplotený pozemok, ku ktorému môžete prísť a pozrieť sa na ne len tak.

Bol to veru ďalší parádny zážitok, ktorý okrem týchto pôsobivých zvierat - ktorých v USA kedysi žili desiatky miliónov, ale človek ich takmer vyhubil - priniesol aj krásne výhľady na okolie, ktoré sú pre domácich jazdiacich práve po tejto diaľnici stereotypom. Výhľady poskytla aj hora Lookout, na ktorej  jepochovaná legenda Divokého západu, Buffalo Bill. Návštevu múzea venovaného jeho pamiatke sme nestihli (bol som tam už dvakrát, haha).

Nemali sme dosť času nazvyš, keďže druhý zápas hrali Avalanche proti Blue Jackets už o 14:00 miestneho času. Stihli sme si porobiť fotky pred Ball Arenou, počas prestávok stretnúť priateľov Eurolanche, nových i dlhoročných, poďakovať sa im za ich podporu, ale aj výdrž v dnešných krušných časoch... Vždy som si vážil ich podporu a záujem o projekt. Dnes nás však nespája už len hokej, ale aj boj za spoločné hodnoty. Som rád, že sú takí, akí sú!

Avs napokon vyhrali 4:0. Druhá výhra v rade nám spravila radosť. Po nej sme prijali pozvanie na večeru u Nancy a Jeffa, dvoch úžasných ľudí. Ďakujeme!

---

DEŇ 8 - 09/01 - NÁKUPY, DENVER A ĎALŠÍ HOKEJ

So zostávajúcou súčasťou výpravy prišlo do Colorada zimné počasie. Do prvého dňa hlavnej časti výletu sme sa zobudili do zasneženého rána. V noci skutočne husto snežilo, ale čomu sme sa mali v januári čudovať... Krátke rukávy spred predošlých dní sa pre mňa skončili.

Prvú časť dňa sme strávili tradičnými nakupovaním hokejových suvenírov a oblečenia. Navštívili sme tri klasické zastávky, vrátane tímoveho Altitude Authentics v Ball Arene, kde som tentoraz nakupoval aj pre tých členov Eurolanche, ktorí prejavili záujem. Bolo to síce chaotické, ale nakoniec sa mi podarilo nájsť takmer všetko. Pre seba som ulovil už len zopár kúskov, veď už mám za tie roky možné aj nemožné.

Som rád, že sa po celý ten čas drží obchod pre zberateľov všetkých hlavných športov, Bill's Sports Collectibles, ale aj že sa dá stále dobre najesť v Brooklyn's hneď vedľa haly. U Billa sa aj po takmer 10 rokoch nachádza kniha o Eurolanche, ktorú som schoval do ponuky ročeniek Avalanche. Cenovku na ňu dodnes nedal nik.

Po nákupoch sme sa poprechádzali centrum Denveru, najmä po 16. ulici. Začali sme pri vlakovej stanici Union Station, pokračovali k autobusovej podzemnej stanici, kde sme v rámci Tour prišli vôbec po prvýkrát a rovnako premiérovo sme si pozreli Millennium Bridge. Most ako most... Čakali sme most, avšak išlo len o krátky, umelecko spracovaný nadchod. Od neho sme išli viac do hĺbky centra, kde sme nakupovali ďalšie suveníry.

Z centra sme išli do Walmartu na nákup potravín a pitia. Zaujali nás tie výrobky, ktoré v Európe bežne nie sú dostupné, napríklad slepačí vývar v papierovej krabici na štýl mlieka.

Nasledoval presun asi hodinu severne od Denveru, do mesta Loveland. Tesne pred ním sme sa zastavili na pumpe Buc-ee's, čo je najväčšia pumpa asi aj na svete - nielen počtom stojanov, ale aj sortimentom. Jej celý priestor pripomína skôr veľký hypermarket. Nekonečné množstvo suvenírov, oblečenia, ale hlavne rôznych druhov jedál. Jej návšteva je vždy kultúrnym zážitkom.

Napokon došlo na Loveland. Čakal nás tam ďalší hokejový zápas, tentoraz na úrovni AHL, keď si sily zmerali Colorado Eagles a San Diego Gulls. Domáci prehrali po smolnom výkone a premárnených šanciach 4:5. V akcii sme videli Ivana Ivana, Maroša Jedličku či Taylora Makara. Sedeli sme v druhom rade v rohu, čo sa nám takmer stalo osudným. Elišku trafil odrazený puk do prsta, ktorý jej napuchol a bolel ju ďalšie dni. Puk zachytil po odraze od nej Tomáš, ktorý jej ho ako správny džentleman daroval.

---

DEŇ 7 - 08/01 - DOBYTOK V DENVERI A PRÍCHOD VÝPRAVY

Doobedie som strávil v centre Denveru. Po dlhých rokoch som sa rozhodol navštíviť vilu Margaret Brownovej, ktorú určite všetci poznáte pod jej prezývkou (ktorá sa zaužívala až po jej smrti) ako "Nepotopiteľnú Molly Brownovú". Áno, ide o slávnu pasažierku z Titanicu, cestujúcu z prvej triedy, ktorá sa nikdy na nič nehrala a v tak kritickej situácii pomáhala ostatným pasažierom. Dnes jej z jej vily múzeum mapujúce jej život.

Molly v Denveri prežila takmer 40 rokov svojho života. Presťahovala sa tam v roku 1896. Vydala sa dobre, jej manžel zbohatol na ťažbe zlata... Nepatrila medzi milionárov, ktorí by bažili po ešte väčšom bohatstve a na ostatných by kašľali. Naopak, bola jednou z najvýraznejších denverských osobností svojej doby. Doslova ju predbehla. Dnes by ju dezolátska scéna označila hanlivými výrazmi, keďže išlo o otvorenú, progresívnu liberálku. Zastávala sa práv žien a menšín. Pomáhala chudobným. Vďaka ostrému jazyku naprávala nespravodlivosti všade tam, kde štát a spoločnosť zlyhávali.

Mala nabitý, aktívny život po všetkých stránkach. Jej povaha stvárnená na filmovom plátne v slávnom filme zodpovedá skutočnosti do poslednej bodky. Vo vile je viacero miesto, aj relikvií, ktoré jej cestu známou loďou pripomínajú. Videl som tam aj dočasne vystavený exponát - malú sošku z Egypta, ktorú si kúpila v Afrike pred návratom do USA a ktorú mala počas katastrofy vo vrecku. Dočítate sa aj o tom, ako donútila ostatných bohatých pasažierov ešte na záchrannej lodi finančne prispieť chudobnejším preživším. Bol to neriadená strela a je skvelé, že si ju mesto Denver takto pripomína.

Následne som išiel priamo na 16. ulicu, do srdca Denveru, teda donedávna sa volala 16th Street Mall, kde sa konal netradičný sprievod - od vlakovej stanice Union Station si kolečko cez stred mesta robili kovboji, kone a hospodárske zvieratá. V Denveri sa totiž začínal ďalší ročník jednej z najstarších hospodárskych a ródeo šou National Western Stock Show. Prvý ročník sa uskutočnil v roku 1906.

V strede mesta sa mi naskytli nevídané scenérie so zvieratmi. Účastníci šou sa vozili na koňoch, v záprahoch, na rôznych povozoch a korbách. Bol to ďalší kultúrny zážitok, ktorý ku konci skazilo husté sneženie. Snežilo vôbec po prvýkrát počas môjho pobytu v Colorade, dovtedy svietilo Slnko a počasie pripomínalo skôr začiatok leta než stred zimy. Odporúčam vám pozrieť si pochod v aktualizovanej fotogalérii.

Poobede som čakal zvyšnú časť výpravy Eurolanche on Tour XVI na letisku. Bezpečne z Viedne cez Londýn prileteli Tomáš, Robert a Eliška. Tomáš sa do Colorada vrátil po tretíkrát, naposledy tu bol pred 10 rokmi, Robert si zopakoval výlet po druhýkrát, keď premiérovo išiel rovno na play-off 2024 a pre Elišku to bol nový zážitok.

Po troch hosťovských zápasoch a ich bilancii 1-2, ktoré som sledoval v televízii, som sa konečne dokčkal prvého domáceho. Najprv sme sa spoločne ubytovali na hoteli a vyrazili na zápas č. 1. Avalanche porazili Senators 8:2. Lepší štart do prvej spoločnej časti Tour sme si nemohli želať!

---

DEŇ 6 - 07/01 - DEŇ, NA KTORÝ NIKDY NEZABUDNEM

Tento deň sa zapíše navždy do môjho života ako jeden z najpamätnejších. Na tento deň fakt nikdy nezabudnem. Stal sa pre mňa nielen zosobnením pojmu "solo trip", teda prvej časti celej Eurolanche on Tour XVI, ale priniesol neskutočne veľa zážitkov od rána do večera. Keď som si naň pripravoval program, povedal som si, že doň vopchám čo najviac aktivít a miest, ktoré som v rámci Colorada nenavštívil, prípadne pridám aj nejaké bizarnosti, o ktorých je jedna celá kniha "Weird Colorado". Dobrodružstvo sa pre mňa mohlo začať a to veľmi skoro ráno.

Mojou prvou zastávkou bolo mesto Broomfield hneď pri Denveri. Zastavil som pri miestnom múzeu, ktorým bol malý domček a priľahlý domček, v ktorom kedysi vyrábali med. Ani jeden z nich nebol mojim cieľom, aj tak boli zatvorené. Za múzeom odpočíva pes Shep. Prišiel som na jeho hrob. Shep žil v rokoch 1950-1964. Túlavého psa sa pred desaťročiami ujali zamestnanci, ktorí vyberali neďaleko mýto na diaľnici. Shep im odvtedy robil každý deň spoločnosť a zdravil šoférov. Len pred pár rokmi premiestnili jeho hrob kvôli výstavbe na súčasné miesto.

Pokračoval som na ďalší cintorín v rámci rozľahlej denverskej oblasti, tentoraz do mesta Lafayette, ktoré ma privítalo svojskou, útulnou a historickou atmosférou. Jeho návšteva niekedy v budúcnosti pripadá určite do úvahy. V tento deň som mal čas len na jeho cintorín, kde som si pozrel hrob miestnej urban legendy, vraj upíra. V skutočnosti je v ňom pochovaný Teodor Glava z Rumunska, presnejšie z Transylvánie a odtiaľ teda pochádza legenda, že bol upírom. Zomrel v roku 1918 na španielsku chrípku, v Colorade nemal žiadnych príbuzných, o náhrobný kameň sa delí s iným Rumunom. Na náhrobku, na ktorom je napísané aj "Rakúsko-Uhorsko", ľudia nosia všelijaké predmety...

Cintorín do tretice. Hodinu od Denveru je mestečko Plateville, kde je pochovaná "Rattlesnake Kate", pravým menom Katherine McHale Slaughterback (1893-1969). Kate sa stála známa tým, že keď išla v roku 1925 na koni so svojim 3-ročným synom, dostali sa do obkľúčenia 140 migrujúcich štrkáčov. Kate vystrieľala všetky štyri náboje z pištole a zvyšok štrkáčov ubila tabuľou s nápisom "zákaz lovu". Z hadích koží si vyrobila šaty, topánky a ďalšie doplnky. Jej kostým je súčasťou expozície v inom meste. Neskôr aj hady chovala. Na tomto cintoríne bolo niekoľko špecifických náhrobných kameňov, ktoré nájdete vo fotogalérii.

O ďalšiu hodinu severovýchodným smerom som dorazil do mesta Fort Morgan. Smrad zo spracovania cukrovej repy bol cítiť všade. Okrem husí v miestnom parku ma zaujal miestny most "Rainbow Bridge", ktorého oblúky pripomínajú dúhu. So svojimi 183 metrami bol v čase svojho postavenia pred vyše 100 rokmi najdlhším mostom svojho druhu na svete. Neskôr prežil viacero záplav, pre miestnych sa stal silným mementom a najznámejším miestom v meste.

Vedľa Fort Morganu je ešte menšie mestečko, Brush, ktoré bolo v 20. storočí známe tým, že cezeň prechádzali rančeri s tisícami kusov dobytka z Texasu až do Montany. Toto je nesmierne zaujímavá časť histórie USA, ale tu nie je pre ňu priestor. Miestne malé múzeum bolo zatvorené. Aj keď som zavolal na číslo, ktoré bolo napísané na dverách, prehliadka sa nepodarila, ale sprievodca sa mi bude rád venovať nabudúce. Kto vie, či tam ešte niekedy zavítam...

Po tejto prvej polovici dňa čakal na mňa šialený, ale za to neuveriteľný program. Vybral som sa severne na miesta, kde takmer nič nie je. Toto sú tzv. východné pláne. Nekonečné roviny, ktoré predsa len občas dopĺňajú skaly a malé rokliny, akoby odkaz na tú najznámejšiu časť štátu Colorado. Tu hory nenájdete. Akoby ste sa ocitli niekde v Indiane alebo Nebraske. Samá rovina.

Za takýchto podmienok som išiel ďalšiu hodinu, aby som sa dostal k Pawnee Buttes, čo sú dva viac ako 75 metrové pieskovcové útvary. Ako jediné odolali vode a vetru. Sú súčasťou Pawnee National Grassland. Záverečná etapa k nim bola mimoriadne komplikovaná, išlo sa po štrkovej ceste. Nikde nikoho, len ja. Hovoril som si, že keď sa mi tu niečo stane, nikto ma nikdy nenájde...

K Pawnee Buttes sa nedá dostať priamo autom, odfotil som ich z najbližšej možnej pozície, ako sa dalo dostať a vybral sa ďalej. Už nie severne, ale skôr juhozápadne. Ešte som si spomenul, ako ma neďaleko zaujala škola. Opäť, akoby v púšti. Život tu musí byť ozaj svojský.

Ak som sa doteraz cítil bláznivo, tak skutočná šou sa začala až teraz. Nešiel som vôbec po asfaltovej ceste, ale po samých štrkových cestách, ktorých je v týchto planinách neúrekom. Križujú rozsiahle polia a farmy, skracujú cestovanie, ale aj tak, je to neskutočne únavné ísť stále rovno, rovno, rovno. Cítil som sa ako na inej planéte. Sem-tam som videl viac i menej luxusné farmy, ale ináč nič. Opäť som uvažoval, či sa dostanem z tejto situácie bez následkov. Trochu viac som dupol na plyn a modlil sa, aby to auto vydržalo. Ak by som mal ísť pomalšie, bol by som tam ešte dodnes.

Po ceste štrkovými cestami som videl niekoľko historických, polorozpadnutých domčekov. Vznikli krásne zábery. Odporúčam vám pozrieť aktualizovanú fotogalériu.

Keď som sa konečne dostal na asfaltku, bol som celý bez seba. Auto to zvládlo, trebalo len trochu napraviť jeden plastový diel. Rýchlo som sa zastavil v meste duchov Dearfield. To bolo založené v roku 1910 aktivistom (Oliver Toussaint Jackson) ako slobodné miesto pre Afroameričanov. Aj sa mu darilo vyše 700 obyvateľmi, ale krízy z ďalších desaťročí z neho spravili opustené mesto, aj keď pár domov, kde bývajú dnes ľudia, som videl. Jeho hlavnou dominantou je zrúcanina dreveného domu jeho zakladateľa. Pri nej som si s úsmevom porovnával, čo znamená história pre Američanov a čo pre nás, Európanov. Isteže, naša je bohatšia, vyvinutejšia, veď moja neskoršia cesta do Florencie ma uchvátila práve talianskou históriou... Američania to vedia, moji známi sa smejú a sami hovoria, že pre nich je niečo historické aj keď to má sto rokov. Preto môže byť pre Európana "podivné", z čoho všetkého Američania, aj tu v Colorade, robia pamätihodnosti. Nuž, taká je história. Je pestrá, je zaujímavá, nemôže byť všade rovnaká. Mám ju rád na oboch stranách Atlantiku.

Z mesta duchov som prišiel do mesta Severance, ktoré sa nazýva hlavným mestom Rocky Mountain Oysters. V miestnej preslávenej reštaurácii "Bruce's" som si ich rýchlo dal, aby som stihol posledný bod programu. Zabudnite na ustrice! Rocky Mountain Oysters sú vyprážané býčie semenníky! No veru, premýšľal som, či si ich mám dať, hlavne keď ide o moje znamenie v horoskope. Ale keď už som tam bol... Chutili gumovo, nič slávne. Au.

Posledná zastávka tohto nekonečného dňa bola v meste Fort Collins. Ide už o veľké mesto, nie ako tie, ktoré som navštívil doteraz. Nebol som v ňom prvýkrát, ale premiérovo som absolvoval prehliadku miestneho pivovaru New Belgium. V porovnaní s megalomanským a celosvetovo známym Coors ide o jeho menšieho (samostatného) brata. Jeho majiteľ sa inšpiroval európskym pivom a ponúka viacero zaujímavých druhov. Prehliadka bola komorná, boli sme len traja návštevníci, o to však zaujímavejšia. Opäť to bol jeden z momentov, na ktorý asi nikdy nezabudnem. Som rád, že som na čas určenú prehliadku po tom všetkom stihol.

A predsa to nebol koniec. V rámci Fort Collins som sa presunul ku knižnici, pred ktorou je socha.... psa! Socha patrí pamiatke Annie the Raildog. Annie sa ocitla na stanici vo Fort Collins v roku 1934, kde žila až do svojej smrti o 14 rokov neskôr. Všetci sa o ňu starali. Bola miláčikom mesta. Veľmi radi ju mali vojaci, ktorí sa vracali domov z druhej svetovej vojny.

A to už bolo naozaj všetko. Nasledoval zhruba hodinový presun do Denveru. Celkovo som najazdil 600 kilometrov a presunmi strávil vyše 7 hodín. Bol to nádherný deň!

---

DEŇ 5 - 06/01 - COLORADO SPRINGS A VLCI V LESOCH

Ráno sme začali s Kenom na raňajkách v neďalekom Red Rocks Grill v mojom obľúbenom mestečku Morrison. Je tam len jedna hlavná ulica, ale svojou atmosférou sa vždy ho oplatí navštíviť. Reštaurácia bola super, akoby z filmu, klasická horská "koliba" s masívnym drevom a vypchatými zvieratami (to som ocenil najmenej).

Druhý deň po sebe som sa presunul do Colorada Springs, tentoraz na viacero aktivít po sebe. Najprv som zašiel do Memorial Parku, kde som neplánovane narazil na pamätník hasičom. Mojim pôvodným cieľom bol pamätník venovaný pracovným psom nasadených v rôznych konfliktoch - z pohľadu USA od druhej svetovej vojny až po neutíchajúcu vojnu proti terorizmu.

Pamätník venovaný najlepšiemu priateľovi človeka som po komplikovanom hľadaní našiel a zvečnil si ho zo všetkých uhlov. Na mieste som zistil, že je súčasťou viacerých menších pamätníkov, z ktorých každý je venovaný špecifickej súčasti americkej armády. Do toho začala hrať zo stredu areálu zvonkohra americkej hymny. Musím priznať, že som sa po prvýkrát cítil zvláštne, výlučne vo vzťahu k Trumpovej politike, ktorá zdehonestovala naozaj každú súčasť USA. V každom prípade aj tu muselo platiť, že ani Trump sa nemohol dotknúť pamiatky tých, nehovoriac o psoch, ktorí prišli o službe vlasti o život.

Čas utekal rýchlo, preto som na ďalšiu zastávku mal ani nie polhodinu. Colorado Springs Pioneers Museum som vyslovene preletel, ešteže vstup bol bezplatný. Toto mestské múzeum ponúklo pohľad do histórie Colorado Springs, avšak si určite vyžadovalo najmenej 90 minút až dve hodiny, čo som veru nemal. 

Hlavným programom dňa bol totiž na presný čas dohodnutý vstup do záchrannej stanice pre vlky. Konkrétne do Colorado Wolf and Wildlife Center. Areál je schovaný medzi lesmi, čo je samo o sebe okúzľujúce. Vo veľkých ohradených plochách je niekoľko desiatok vlkov, rôznych druhov, ale aj líšky a ďalšie zvieratá. Priplatil som si zopár dolárov navyše, aby som sa mohol zúčastniť prehliadky, počas ktorej sprievodca bude vlky kŕmiť - prehadzovať im surové mäso z vedra cez plot pred očami návštevníkov.

Ešte pred začiatkom prehliadky som si stihol prečítať text z pamätníku o dvoch "zakladajúcich" vlkoch areálu, ktoré sa doslova milovali, o čom vypovedá aj ich fotografia. Taktiež som sa dozvedel o hrôzach, ktoré vlčia populácia na území USA prežívala. Z početnej populácie sa vplyvom zbesilého strieľania stal ohrozený druh. Vďaka takýmto záchranným staniciam existuje ešte aká-taká nádej na ich prežitie. Som rád, že štát Colorado má jeden z najprísnejších zákonov na ich ochranu, avšak niektoré štáty idú doslova proti prírode... 

Prehliadka bola úžasným zážitkom, odporúčam ju každému milovníkovi zvierat, ktorý určite ocení aj tu prítomný obchod so suvenírmi, kde napríklad nechýbal talizman v podobe malej fľaštičky s vlčími chlpmi. Na konci prehliadky nabitej informáciami sme boli vyzvaní, aby sme "zavyli", na čo sa s nami rovnako, teda určite lepšie, rozlúčili vlci. Zažiť to v lese bolo neskutočné, neviem si ani len predstaviť, v akej atmosfére musia byť nočné typy prehliadok. Škoda, že už kontaktné prehliadky zrušili.

Z hôr v okolí Colorada Springs som upaloval naspäť do Denveru, znovu do českého hokejového pubu SoBo 151. Avalanche hrali svoj tretí hosťovský zápas počas môjho pobytu. Bohužiaľ, prehrali druhý duel po sebe, tentoraz s Tampou Bay 2:4. Akoby sa im ich šťastie začalo míňať... Atmosféru určite zlepšili dlhoroční priatelia Eurolanche, s ktorými som sa aj s Kenom stretli na mieste.

---

DEŇ 4 - 05/01 - GALÉRIA, BOTANICKÁ ZÁHRADA, MOTÝLE A KAPUSTNICA

Na raňajky som zavítal do komerčne známeho reťazca IHOP, no tá umelina ma vôbec neoslovila... Doobedie som strávil v American Museum of Western Art - The Anschutz Collection. Budova tejto galérie sa nachádza priamo v centre Denveru a jej história spred sto a viac rokov bola v skutku divoká ako samotný západ. Dnes v nej niečo podobné, ako vtedy, nenájdete. Na asi troch poschodiach sú obrazy mapujúce umenie amerického západu od 19. storočia po súčasnosť. Ak chce laik získať predstavu o tom, ako sa nielen v Colorade relatívne prednedávnom žilo, obrazy rôznych umeleckých smerov ponúknu jeho fantázii milióny scenárov pre rozmanitú predstavivosť.

Vnútri bolo zakázané fotografovať, čo je škoda, lebo niektoré kúsky boli nádherné. Prízemie pri recepcii lemovali desiatky historických fotografií Denveru a Colorada. Je to neskutočné, ako rýchlo sa život v USA zmenil. Tam, kde pred 120 rokmi boli neupravené cesty a dostavníky s koňmi, teraz do výšin siahajú mrakodrapy. Na fotku som aspoň zachytil neďalekú známe stavbu Brown Palace Hotel.

Nasledujúca zastávka v Denverskej botanickej záhrade bola pre mňa sklamaním. Aj keď záhrada bola neporovnateľne väčšia než maličká galéria, pôsobila na mňa nudným dojmom, k čomu prispel aj jej podľa mňa chaotické usporiadanie - strácal som sa v nej. Na jednej strane pravdivo ukázala sčasti suché prostredie typické pre coloradský východ - čo by sa dalo rešpektovať - avšak akoby zvyšná, pestrofarebná časť štátu chýbala.

Aby prírody nebolo málo, absolvoval som návštevu pavilónu motýľov. V prvých miestnostiach sa nachádzalo niekoľko druhov hmyzu, plazov a pavúkov. Dominantným bola obrovská miestnosť s motýľmi. Niektoré farebné kúsky sa na fotografiách vynímajú. Ináč išlo o štandard, aký nájdeme aj v našich končinách.

Po návrate domov ku Kenovi a jeho rodine som sa s jeho synom vybral nakupovať zvyšné potraviny potrebné pre kapustinu. Išli sme do King Soopers, čo je niečo ako náš Lidl. Márne som hľadal bielu, kvasenú kapustu v náleve... Musel som improvizovať, až som jej kyslého brata našiel v zaváraninovej fľaše. Nebola to kapusta ako u nás doma, ale veľmi príbuzná. Do ďalšieho hľadania som zapojil aj miestnych zamestnancov. Keď to už vyzeralo, že sa budeme musieť zaobísť bez suchých hríbov, jeden sáčok sa predsa len našiel - predavač ho vylovil niekde hore na regáli a podávajúc ho mi povedal, že ani nevedel, že také niečo predávajú.

Kapustnicu som varil ešte v to neskoré poobedie. Verte či nie, ale oveľa lepšia bola americká než poľská klobása, aj keď vzhľadovo ma zaujala tá od našich severných susedov. Tento špecifický druh kapusty mal zásadný vplyv na celkovú chuť polievky. Nepodarilo sa mi ju spraviť rovnakú ako doma, ale nebola vôbec najhoršia. Okrem rozdielu v kyslosti mi dosť chýbali naše staré dobré klobásy z Terna, Kraju, Lidlu, Tesca a spol. Každopádne som bol rád, že sa mi to podarilo a že som sa o kus tradície z domova mohol podeliť s mojimi hostiteľmi.

Po večeri nasledovala už tradičná zastávka v Ballmer Peak na pár drinkov. Potom sme si všetci pozreli famózny film Bugonia. Ak máte radi tému hoaxov a konšpiračných teórií, vrelo odporúčam.

---

DEŇ 3 - 04/01 - PRO RODEO, FOSÍLIE A SOBO 151

---

DEŇ 2 - 03/01 - STARÉ LETISKO, HISTÓRIA BEJZBALU A VEČER V CENTRE

Celý program tripu som sa tento rok snažil poňať čo najkomplexnejšie - vybrať také miesta a aktivity, ktoré sú charakteristické pre Colorado z pohľadu histórie, súčasnosti, umenia, kultúry a jeho unikátnosti. Vracať sa na rovnaké miesto toľko rokov po sebe ma už dávnejšie prinútilo študovať čoraz viac o tomto americkom štáte počas dlhých týždňov zostavovania programu. Aj vďaka pravidelne zadovážanej literatúre som aj po šestnástykrát dokázal dostať do programu také atrakcie, ktoré nikdy predtým neboli jeho súčasťou.

Výnimkou nebola ani prvá časť Tour XVI, teda moja sólová, do ktorej som zahrnul menej známe a bizarné miesta, ktoré by nemuseli zaujať každého, teda tých, ktorí majú čo ešte objavovať v Colorade, kde buď vôbec predtým nikdy neboli alebo sa sem vrátili len po druhýkrát.

Dôkazom takto nastaveného programu sa stali moje prvé dva celé dni v USA. Presvedčte sa o tom sami.

Po amerických raňajkách, ktoré pripravil veľmi zručný kuchár Ken pre mňa a jeho rodinu, sme s Kenom išli do dvoch európskych obchodov nakúpiť ingredience na kapustnicu, ktorú som sa chystal variť. V jednom z nich nás privítal poľský prevádzkar, ktorý žije v Colorade viac ako 50 rokov. Dorozumeli sme sa po slovensky. Poliak neváhal, išiel do skladu a ponúkol nás likérom a pivom, čo sme vypili priamo medzi regálmi so samými európskymi, autentickými produktmi vrátane tých zo Slovenska ako Kofola, Vinea či Vincentka...

Po nákupoch som išiel na letisko. Nie že by som niekam mal letieť, aj keď zažil som dva také tripy, že po prílete do Denveru na prvý deň sme hneď na ďalší leteli niekam inam... Tentoraz som si to namieril na letisko Stapleton, ktoré vlastne už neexistuje. Slúžilo ako hlavné coloradské letisko v rokoch 1929-1995. Dnes po ňom zostala zachovaná len jediná vec - letisková veža.

Nadšenec, ktorý sa o ňu stará ju s pomocou súkromného sponzora otvoril len pred nedávnom. Dovtedy chátrala a bola prístupná len v rámci mimoriadnych udalostí. Niekoľko spodných poschodí veže bolo zmodernizovaných, nachádzajú sa tam dva bary, ale aj ihrisko s interaktívnymi a zábavnými hrami vhodné na firemný tímbilding.

Najväčšia atrakcia je na najvyššom podlaží, kde sa dá dostať len po schodoch. Je to priestor, z ktorého denverskí dispečeri koordinovali leteckú premávku. Nechýbajú autentické prístroje, pomôcky, živé vysielanie zo súčasného letiska, rôzne zaujímavosti a 360 stupňové výhlady na Denver a okolie z takých uhlov, ktoré som predtým ešte nevidel.

Celé schodisko lemujú historické fotografie a zaujímavosti z histórie letiska. Medzi ne patrí aj tragická udalosť, a to katastrofa letu 629 z 1. novembra 1955. Čo sa stalo? John Gilbert Graham dal do batožiny svojej matky výbušné zariadenie (oficiálne prekvapenie, ktoré si mala neskôr rozbaliť). Na letisku jej zaplatil životnú poistku pre prípad leteckej nehody (vtedy bežný úkon v rámci letísk). Po 11 minút od vzletu nálož vybuchla, lietadlo spadlo neďaleko Denveru, zomrelo všetkých 44 ľudí. Graham bol krátko na to zadržaný a neskôr popravený na základe rozsudku smrti. Pred vežou sa nachádza nedávno odhalený pamätník obetiam jedného z prvých podobných leteckých nešťastí, ktoré stáli za sprísnením b

David Puchovsky, Slovakia, eurolanche@eurolanche.com
14/04/2026 - 08:00