Eurolanche

Moje bizarné momenty s Avs (1.)

Pred pár mesiacmi sme vám na Eurolanche.com priniesli článok o trejde Erica Lindrosa, ktorého dopad bol v organizácii Colorada Avalanche cítiť aj po 24 rokoch, v podobe Brandona Gormleyho. Toto bizarné spojenie ma inšpirovalo v tom, aby som sa zamyslel nad ďalšími bizarnosťami týkajúcich sa Colorada, ktoré som prežil ja sám. Samozrejme privítame aj tie vaše v diskusii pod článkom.

1. Začiatky fanúšikovstva

Už len to, ako som sa stal fanúšikom Avalanche je bizarné. Mal som asi desať rokov, možno deväť, keď mi vtedajší detský kamarát povedal o akomsi Colorade Avalanche. Žiadny iný tím nepoznal. Z hráčov iba Forsberga, Sakica a Roya. Nielenže nevedel napísať ich mená správne, ale ani vysloviť. O klube som si postupom času začal zisťovať viac informácií a veru istý čas trvalo, keď som sa naučil písať meno takého Forsberga.

Pre amerických fanúšikov by bola najväčšia bizarnosť z tejto časti článku asi tá, že svoj prvý zápas Avs som videl tri roky potom, čo mi o klube povedal kamarát. Dovtedy som len čítal informácie kade-tade, hlavne na teletexte. Teletext bol v tej dobe zdrojom výsledkov asi pre každého fanúšika NHL. Ja som si každý výsledok Colorada prepisoval a pomaly sa oboznamoval s ďalšími hráčmi. Až prišiel rok 2003, televízia Galaxie Sport (dnešná Nova Sport) začala vysielať bezplatne a konečne som tak mohol vidieť svoje Colorado naživo.

2. Nočné sledovanie

So sledovaním nočných zápasov som teda začal asi v 13 rokoch. Asi ťažko som vtedy mohol využívať služby NHL Gamecenter (NHL TV), kde sa dá zápas prehrať kedykoľvek. Musel som teda vstávať v noci, ak som nechcel pozerať reprízu v televízii na druhý deň (medzitým by mi v škole spolužiaci o všetkom povedali). Televízia bola mojim jediným zdrojom, internet som ešte nemal a kto vie, či vtedy vôbec poskytoval nejaké odkazy na nelegálne streamy zápasov.

Tak som párkrát do roka, keď sa Colorado dostalo na obrazovky Galaxie Sport, vstal uprostred v noci a aj to vďaka najmä benevolentnej mame. Navliekol som si na seba dres, pripravil zošit pre poznámky zo zápasu a fandil. Paradoxne, jediný zápas, ktorý mi kedy zakázala sledovať sa začínal o 23:00 nášho času. Asi som ju vtedy niečím nahneval... No raz to tiež vyzeralo, že mi ponocovanie nedovolí, tak som si na seba a monitor PC navliekol deku (to už som fičal na internete), aby sa nezobudila na žiariace svetlo, ktoré bolo vidieť cez moje presklené dvere. Aj tak to zistila, ale zápas mi dovolila nakoniec dopozerať.

Koniec koncov, aj v súčasnosti považujem nočné sledovanie či už v televízii, na internete alebo cez moderný NHL Gamecenter za bizarnosť typickú pre európskeho fanúšika. Stavím sa, že nikto mimo Európy nepochopí našu vášeň vstať o tretej ráno a po zápase ísť do školy či do roboty.

3. Nebolo mi dobre 

So školou súvisí aj tretí bod. Asi každý športový fanúšik zažil v školskom kolektíve podpichovanie od spolužiakov, keď sa „jeho“ tímu nedarilo. Ja som nebol výnimkou. Počas základnej časti to bola ešte aká taká sranda, ale v play-off išli žarty bokom. No a keď Colorado vypadlo, akosi sa mi v to ráno nechcelo ísť do „jamy levovej“. V prvé roky fandenia som preto v takéto rána vždy záhadne ochorel a zostal doma. Verte-neverte, raz som skutočne ochorel a jednodňový pobyt sa premenil na celý týždeň mimo školy. Potom aj spolužiaci zabudli, z čoho sa mi chceli vysmiať. Nastal čas myslieť už iba na novú sezónu.

Pokračovanie zajtra.